Svet je hore nohami... lebo chodíš po rukách. Pukance v mikrovlnke sa na teba pokúsili spáchať atentát. Lienka sedembodková, ktorá má len päť bodiek.
Piatok. Víno nám už udrelo do hlavy, sme ako vymenení. Nevieme sa spratať do kože, ideme sa popukať od smiechu. Nadchýname sa, pripíjame na lepší zajtrajšok. Až si si odhryzol zub... ale len kúsok. Podkol si sa o mláku a zahryzol si do jazyka.
Sobota. Obliekaš si tie svoje menšestráky a nasadíš si okuliare, lebo v nich máš krajšie oči. Kvety vo váze už vypili vodu. Ideme na zmrzku... ja si dám samozrejme šmolkovú. Uvažujem, z čoho sa vyrába. Zo šmolkov?
V noci sa ti sníval čudný sen, no nevieš o čom... pamätáš si len, že ťa strhol zo spánku, bol až priveľmi skutočný... a na druhý deň si zažil presne ten sen, sen s veľkým es. Ale už to bola skutočnosť.
Vonku už kŕkajú žaby... po nociach sa tmolia na ceste a ráno ich nachádzame zrazené. Ja sa ich bojím aj napriek tomu. Nedávno som prišla na príčinu, prečo z nich mám strach - keď som bola malá, babka mi vravela, že ak sa budem vyškierať, žaba mi vyráta zuby...
Telefonujem sama sebe... Je obsadené. Budík, ktorý ukazuje už štyri roky jedenásť dvadsať...
Dohodla som sa s kamarátkou, ktorá ma volala na hokejbal, že ak pôjdem, určite zavolám. No ísť nemôžem... Mám zavolať, že nejdem? Lebo je evidentné, že keď nezavolám, na hokejbal nepôjdem...
Zrazu som začula ranu do okna. Idem sa pozrieť, kto mi doň hádže kamene... A tam, na balkóne... leží malý bezbranný vtáčik. Vezmem ho do dlaní. Pípa... potichu. Pozrel mi do očí... a odletel.
